Blogeri, neukameňujte ma!

Autor: Vladimíra Galková | formát na tlač |  upozorniť na článok

Patrí sa svoj prvý blog venovať brutálnemu filozofovaniu (náboženstvo, globálne otepľovanie, svetová kríza, interupcia, manželstvá homosexuálov), ktoré samotné nikdy nikam nevedie. Kto som, aby som nedodržiavala pravidlá?

Budem teda písať o tom, ako blogy odzrkadlujú našu spoločnosť. To málo múdra, ktoré obsahovali, vyprchalo niekam do neznáma a ide to s nimi dolu vodou. Neholdujem písaniu blogov. Buď napíšem román, poviedku, zbierku básni alebo otvorený list. A je vonku to, čo potrebujem dať von. Toto je tmavá výnimka s natoľko pádnym dôvodom, že sa nedalo odmietnuť. Ten si ale nechám pre seba.

Blogy sú zvláštna odroda žánru, ktorý sa kedysi volal úvaha. Nie som si istá, za akým účelom vznikol a čoho odroda alebo aký originál to mal pôvodne byť, dnes je to fenomén ako sviňa. Každý bloguje, svet je jeden veľký bulvár, každý o každom vie, kedy prišiel o poctivosť, akú čokoládu má najradšej a čo chce v živote dosiahnuť. Čím viac o tom píše, tým menej pre to robí v reálnom živote. Ak silou mocou chce nejaká šestnástka napísať o učiteľovi, ktorý je sexi, patrí to do tých malých belasých zápisníčkov s kovovým zámkom. Ten kovový zámok tam je opodstatnený. Drží totiž popísané stránky pokope a zamedzuje tak tým stupiditám rozletieť sa po svete. Na belasé zápisníky dnes padá pod posteľou prach a na nej si na vankúši pyšne tróni laptop, na ktorý zavesiť zámok je už ťažšie. To, čo si ľudia kedysi oddane strážili a nechávali pre seba, teraz vešajú na internet, na miesto, kde si to môže pozrieť celý svet. Chlap v prepotenom tielku si môže prečítať, ako si ide baba na druhom konci sveta vyplakať oči nad stratou jedinej lásky. To sa pravdepodobne nikdy nestane, pretože chlap v prepotenom tielku si radšej pôjde uvariť klobásu, ale viete, o čom hovorím. Človek sa otvára celému svetu. A nevypúšťa zo seba nič zaujímavé, podnetné. Alebo sú to jeho vysoko intímne veci a bolesti, na ktoré, nech sa na mňa nikto neurazí, nie je nikto okrem pár priateľov dotyčného zvedavý, alebo sú to vyslovené hovadiny. Opačnej strane, ktorá to prijíma, to však úplne vyhovuje. Funguje to totiž aj naopak. Ľudia nielen produkujú nepotrebné informácie, ale si ich aj vyžadujú. Veľmi potrebujú vedieť, prečo si, preboha, obliekla Dara nohavice s dierou medzi nohami, keď má peňazí ako maku. Či Amy naozaj do roka zomrie, keď neprestane fetovať. Alebo koľko ten Boris má vlastne frajeriek a potomkov. Bez toho sa predsa nedá ráno sedieť v autobuse a cestovať do práce. O čom v nej potom bude reč?

A tak píšeme prázdne blogy a čítame také isté, pretože nepotrebujeme pritom zapnúť, okrem počítača, nič iné. A pretože sme povrchní a pretože si nás niekto veľmi múdry, lepšie povedané vychcaný, pekne vychoval.

A každý, kto si uvedomil, že stačí dať jednoduchým jednoduché, je za vodou. V rádiu hrá dokola päť pesničiek, ktoré sa vymenia v momente, kedy tí dvaja interpreti vypustia do éteru ďalšie hitovice. V televízii púšťajú seriály, ktoré sú tak prázdne a trápne, že nechápem, ako v nich niekto môže hrať, nieto ich ešte písať. A napriek tomu sa ich predstavitelia považujú za hviezdy a ľudia si chcú v tom rannom autobuse do práce prečítať, že jeden z nich si pri nakrúcaní prdol a druhý šoféroval opitý. Ale keďže sa nám to tu všetko tak krásne dopĺňa, je škoda niečo meniť.

Ospravedlňujem sa, že tu zaberám miesto, ale môj zápisník už je plný. Leží na dne skrine spolu s kôpkou ostatných a zámkom objíma všetky nepodstatné slová, ktoré sa nehodia do raňajšej tlače, hit rádia ani do televíznych správ, pretože tie sú vyčlenené pre mláďatká kozičiek a zajačikov.

Prosím blogerov, aby ma neukameňovali. Mnohých z nich mám rada, pretože ich práca je perfektná a ľuďom niečo dá. Mnohých však nemám rada, pretože ich práca je humus a nikomu nič nedá. Obsah sa teda nedotýka všetkých.