Moviemaniačka

Autor: Bronislava Balašková | formát na tlač |  upozorniť na článok

Konečne sa zdalo, že prídem na rad aj ja. Zo šiestich zamilovaných párov, ktoré stáli predo mnou, zostal posledný. Potom už iba ja. Sama ako prst.

Blúdila som očami po farebných plagátoch. Blondínku v podväzkoch stískal v náručí dokonalý muž. Brunetka so samopalom sa ovíjala okolo ďalšieho chlapa ...

Na chvíľu som sa zamyslela, či je na tom lepšie blondínka, alebo brunetka. Obidve vyzerali nechutne spokojné, rovnako ženy, ktoré sa tu príšerne nežne a romanticky tlačili k svojím chlapom! Len ja som bola sama. Sama v kine! Nič horšie sa človeku nemôže stať.

Znamená to, že ste na sociálnom rebríčku spoločnosti klesli niekde za Yetiho hneď vedľa  Robinsona Crusoe.  Cítila som ako na mňa mieria pohľady zo všetkých strán. Po tvári mi začal stekať pot. Na chrbte a všade inde som sa potila už dávno. Chcelo sa mi vykríknuť: „Áno, áno - som chudera! " Ale nenabrala som odvahu.

Posledná dvojica už mala lístky a s chichotom si išli kúpiť pukance. Bodaj by ste sa s nimi zadusili, hrdličky. Stála som tam. Snažila som sa pôsobiť pokojne. Som predsa mladá, krásna, inteligentná... „Prosím si jeden lístok..." „Iba jeden?" Predavač, určite nejaký študent z Horehronia, ktorému mamka každú nedeľu balí na itnrák klobásu, v sekunde zruinoval moje ego. „Iba jeden?!" Keby to povedal hlasnejšie, multiplex by sa zosypal ako domček z kariet. Počul ho určite celý vesmír a teraz úplne každý vie, že JA nemám s kým ísť do kina. Prikývla som a pokúsila sa o úsmev, akože: No a čo, čo je na tom.

Čo je na tom? Všetko!!!  Bola som v kritickom období svojho života, keď žena hľadá nehu, oporu, porozumenie a samozrejme sex. Namiesto toho som tu bola sama a junák z Horehronia nevyzeral na to, že by bol schopný čokoľvek z toho pochopiť. Aj keď možno to posledné... čo som sa už úplne zbláznila?

S lístkom v ruke som sa otočila zoči voči davu zamilovaných hormónov, ktoré sa napohľad tvárili, že ich moja samota nezaujíma, ale vedela som svoje! Prekliata jar! Čo máte všetci ruju? V priebehu piatich sekúnd som vymyslela štyri únikové cesty. Byť tak doma pred telkou... Ale človek vydrží jak zviera. Telo zaradilo automatiku. Nohy ma odniesli k bufetu. Hlava si vypýtala pukance,  ruky zaplatili účet.

Miesto v sále na mňa kričalo z diaľky. Dve voľné sedačky v strede radu. Ako som sa predierala  k jednej z nich, hormóny na mňa súcitne hľadeli a ich ruky mizli v tme pod sedadlami.  Ledva som si sadla, vytiahla som mobil. Pôvodne som chcela iba vypnúť zvuk, ale potom mi napadlo predstierať, že čakám hovor, alebo aspoň nejakú správu od toho, kto by mal sedieť vedľa mňa.

Ako naschvál nik nevolá! Ani nepíše! Aspoň banka  mi mohla poslať nejakú blbú smsku. Alebo operátor... Cítila som pohľady a musela som niečo urobiť. Vytočila som kamarátkine číslo a naštvaným hlasom som jej dôrazne oznámila. „Keď si nestihol začiatok, tak už sem ani nechoď! Pako!" Hovor som prerušila a vypla telefón. Vysvetlím jej to neskôr. Zaregistrovala som tri súcitné a dva obdivné pohľady, jeden muž, ktorý tu bol s nejakou „pravou" blondínou na mňa poza jej rameno mrkol. Debil, čo si mám k nim prisadnúť? Našťastie zhasli svetlo. 

O čom bol film, neviem. Celý čas som premýšľala iba o jednom: Už nikdy nepôjdem do kina sama. Ale filmy milujem... Zostávala teda jediná možnosť. Domáce kino. A budem zbierať DVD-čka. Aspoň kým nestretnem toho pravého...alebo aspoň niekoho normálneho.

MM