Čierna trinásta Pohoda

Autor: Marek Kravjar | formát na tlač |  upozorniť na článok

Začnem byť skutočne poverčivý. Trinásty ročník priniesol najobľúbenejšiemu a najväčšiemu slovenskému festivalu tragédiu.

Počas sobotňajšieho popoludnia sa areálom trenčianskeho letiska prehnala búrková smršť, ktorá si vyžiadala život len 29-ročného chlapca. Zhoda náhod zariadila, že stan sa zrútil len niekoľko metrov odo mňa. Zhoda náhod zariadila, že kvôli moderovaniu, ktoré som dostal vďaka náhle chorému kolegovi, som v tom stane nebol.

Pohoda je...

...môj najobľúbenejší festival. Priestor, kde vládne skutočná pohoda, kde jednu hodinku môžem počúvať džez a ďalšiu si fičať na techne. Priestor, kde vždy stretnem priateľov, ktorých som aj sto rokov nevidel. Priestor, kde sa zabavím, unavím, „dospievam“. Žijem, meditujem, učím sa a najmä sa bavím. Tento rok to bolo iné. Stalo sa mi šťastie.

Smršť

Je zvláštne si pred spaním zrekapitulovať svoj deň. Najmä tento, ktorý sa stal a najradšej by som viac ako polovicu z neho vymazal. Ráno o piatej vítate slnko. Je vám krásne, ste príjemne unavený. Ľahnete si spať s tým, že vás zobudí telefonát. Ponuka práce, prijmete ju, a ešte neviete, že vám to možno zachránilo život. Krásne, teplé počasie. Sem tam obláčik. Nič, čo by nasvedčovalo varovaniam meteorológov. Po búrke ani slychu. Všetko sa mení poobede. Náhle ochladenie, drobný dážď. Prerušujem moderovanie, pomáham baliť veci a skryť ich pred búrkou. Niečo mi vraví: Utekaj k stanu. Upevňujem ho, spokojne si zapálim cigaretku. Nielenže som dokázal prvýkrát v živote postaviť stan, ale som schopný ho skoro profesionálne upevniť. Prichádzajú telefonáty z Bratislavy. Búrka tam vyvracia stromy. Rozhodujem sa a balím stan, hádžem veci do tašky... Zvláštne. Mama mi vždy vraví, že keď sa veci do tašky naukladajú, zmestí sa ich tam viac. Tento krát nie. Odložím si veci do presscentra. Vraciam sa späť. Husto prší, schovávam sa do karavanu môjho chvíľkového zamestnávateľa.

Panika

Buchot, krik. Vedľa nás majú stanovisko záchranári. Utekajú k nim mladí ľudia so zakrvavenými tvárami. Záchranári sa rozbehnú. Hrôza, apokalypsa. Chcem pomôcť. Ale ako? Prichádzajú sanitky, hasiči. Vzduchom lietajú predmety. Smeti, stoličky, stany, spacáky, kusy šatstva. „Padol O2 stan!“ kričia ľudia cez seba na záchranárov. Sanitky striedajú hasiči. Lovia z trosiek ľudí. V našom karavane poskytujeme azyl. Chodia k nám technici, ktorí zaisťujú trosky sa trošku zahriať. Chceme pomôcť. Nedá sa nič robiť. Trhajú sa ďalšie stany. Technici, premočení na kosť, sú v šoku. Z detského stanu vyhnali rodiny s deťmi asi minútu pred zrútením. Búrka pomaly ustáva. Vyzerá to ako po tsunami. Spustošené trenčianske letisko, žiaden signál, vypadnutá elektrika, chaos. Bilancia: jeden mŕtvy, päťdesiatšesť zranených, traja v kóme. Organizátori plačú. Úprimne. Srdcervúco. Policajti uzavreli miesto nešťastia. Novinárov vyhadzujú.

Čakanie

Snažím sa kúpiť si niečo na jedenie. Otvorili stánky, ktoré to prežili. Je ich málo. Ľudia sú hladní, mokrí, smädní, unavení. Nie je kde sa schovať. Ochladilo sa o desať stupňov. Sedím, čakám v mojom malom, služobnom, dvojmiestnom smartíku. Deväť hodín. Ľudia sa vzájomne blokujú. Otvárajú dvere, púšťajú Rádio FM, robia sa mini párty. V stánkoch dochádza jedlo. Zrazu zázrak – uvoľnila sa druhá výjazdová cesta. Som na čele pelotónu so svojím blikajúcim žltým smartom. Sú dve hodiny ráno. Na smrť uťahaný spím.

Epilóg

Je nedeľa večer. Prebral som sa opäť k životu. Na Facebooku sa objavila výzva. Ideme na Hviezdoslavovo námestie podporiť Miša Kaščáka. Idú sa zapáliť sviečky za Martina z Piešťan. Som prekvapený. Toľko esemesiek a telefonátov, či som v pohode, som nikdy nemal. Vážim si to. Bál som sa, že budú priatelia, ktorých už neuvidím. Bál som sa, že sa na nás niečo zrúti. Bál som sa...