Sprevádzal som Jeana Michela Jarra

Autor: Milan Csaplár | formát na tlač |  upozorniť na článok

O splnených snoch, palacinkách a priateľstve

Každý z nás má nejaký sen. Niekedy si latky dávame až tak vysoko, že len zriedka sa nám sen splní. Jedným z mojich celoživotných snov bolo sprevádzať osobne Jeana Michela Jarra na Slovensku. Sen, ktorý patril len do vyšších sfér a predsa sa splnil. 

Dlhých 12 rokov 

O tom, že Jean Michel bude mať na Slovensku koncert som sa dozvedel asi štyri mesiace pred ním. Promotérom bola agentúra EPG Rock On! (známa hlavne s usporiadaním koncertov Halloween, Gipsy Kings. Na budúci rok privedú na Slovensko legendárnych Scorpions). Od začiatku som sa snažil pomôcť promotérovi s mnohými PR aktivitami. Keďže som  v roku 1996 s priateľmi založil registrovaný fan klub „Jarre K.I.D." pre Česko a Slovensko (zhodou okolnosté presne na deň, keď Jean Michel priletel na Slovensko), vyhradil som si právo sprevádzať J. M. Jarra a jeho tím po Slovensku bez väčších finančných nárokov. Veľkou oporou mi bola pomoc od redaktora Slovenského rozhlasu Romana Bomboša, nášho spoločného priateľa Richarda Fridu a hlavne nášho tlmočníka a rodeného Francúza Frederyka Mitskiewicza. Za čo im aj touto cestou ďakujem. 

„Z tohto mesta mám dobrý dojem" 

Hudobníci prileteli s tour manažérom z Vilňusu s linkou z Prahy. A že ide o pánov hudobníkov, svedčí fakt, že ide o dávnych priateľov, ktorí hrali s Jeanom Michelom ešte z čias prvého milionového koncertu v Paríži v roku 1979, resp. ho sprevádzali pri všetkých veľkých udalostiach. S Francisom Rimbertom som sa osobne spoznal pred piatimi rokmi, Claude Samard je mojím priateľom na sociálnych sieťach a premiéru v osobnom stretnutí som mal s Dominiquem Perrierom. Práve jemu sa stala hneď na začiatku pobytu neprijemná udalosť. V lietadle stratil svoj i-Phone. Práve to nás prostredníctvom Clauda spriatelilo. Navyše, kým ja som vybavoval neúspešnú reklamáciu u aerolinií, Claude stihol krátky výlet po Bratislave. Ani nie polhodinu po ubytovaní si stihol prezrieť časť Starého mesta. Stihol mi povedať, že „toto mesto na neho zanechalo veľmi dobrý prvý dojem". A hneď po mne chcel odporúčanie na dobrú miestnú reštauráciu na neskorú večeru. Práve cez ne si utvára dojem o mestách a ľuďoch v nich žijúcich. 

Čas však pokročil a ja som musel utekať na letisko čakať dôležitého hosťa Jeana Michela. Na letisku ho čakali dva nové luxusné automobily Jaguár XF, niekoľko dobre informovaných novinárov a náš „uvítací výbor". Aj vďaka pochopeniu Polície SR (no, „pochopeniu" - najprv sa na nás škaredo pozreli, ale keď sme vysvetlili o akého hosťa ide, nechali nás na neho čakať bez pokuty) sme mohli parkovať priamo na chodníku pri príletovej hale. Linka nemeškala ani minútu a Jean Michel sa spolu s nami odobral do hotela. Keďže nás čakal náročný deň, všetci sme sa následne odobrali do postelí.

Fujarové pastorále a papparazi 

Na druhý deň sme šli za primátorom mesta. Kým v roku 1997 počas moskovského koncertu oblohu čistili stíhačky v Bratislave nám s pekným počasím pomáhal aj Pán Boh. Doposiaľ som nemal šancu spoznať svetoznámu francúzsku dochvílnosť. Po prvýkrát som ju spoznal na koži práve s Jeanom Michelom. Do Primaciálneho paláca sme meškali cca 10 minút. 

Primátor nás privítal, pochválil sa svojím vyzváňaním v mobile a aj prisľúbil, že v prípade opening koncertu v meste pomôže. Skvelé!  Nasledovala krátka tlačová konferencia pri gobelínoch. Jeana Michela dojalo mesto a nezabudol to povedať prítomným novinárom. Otázky sa týkali ďalších koncertov, pekných žien a aj fujary, ktorú má vraj vo svojom štúdiu. Následne som bol dojatý ja: Roman mu prezradil, že som to bol ja, kto mu do Dánska kedysi priniesol ten veľký hudobný nástroj. Jean Michel sa mi hlboko poďakoval a prvá barlička bola prelomená. Fujarové pastorále pokračovalo, keď na schodoch paláca čakal hudobník Rasťo Andris. Ukázal mu hru na fujare a podaroval pastiersku píšťalu. A mňa čakala ďalšia výzva. Jean Michel ma poprosil o druhú fujaru. Rád by chcel použiť jej zvuk v svojich nových projektoch. Ďalšia poklona od „veľvyslanca dobrej vôle pri UNESCO" nášmu národnému hudobnému nástroju. 

Po návšeteve nás čakala prechádzka mestom. Z moderátora Romana bol Roman sprievodca. Schone Náci, Čumil, divadlo, Michalská veža. To všetko si stihol Jean Michel v rýchlosti pozrieť. Mesto mu pripomínalo rodný Lyon. Rôznorodou architektúrou, srdečnosťou mesta. Po prehliadke plnej paparazziovcov sme vyrazili na pár minút do hotela a v duchu dochvílnosti do reštaurácie Kamzík. Tam sa prelomili ďalšie hranice medzi nami Slovákmi a Jeanom Michelom. Hovorili sme o nových projektoch, o Slovensku, o časoch, keď Jean Michel hral len na rakúskej televízií a rozhlase. Už v tomto momente bol Jean Michel rozhodnutý, že v rámci svojich projektov na budúci rok zaradí aj Bratislavu. Obed bol chutný. Jean Michel nás presvedčil, že nepatrí do rodiny vegetariánov (dal si krvavý steak). Jediná výčitka patrila rýchlosti obsluhy. 

Bizardná hala, skvelí fanúšikovia a palacinky 

Po obede sme sa odobrali na hotel a o necelú hodinku sme šli na zvukovú skúšku. Športová hala Pasienky určite prekročila jeho najbizardnejšie očakávania. Zlá akustika, zaplnené uličky a chaos vyvolali prvotné obavy. Drobné prešlapy v organizácií plne vyvážilo publikum a Frederykova priateľka Iveta. Tá pomohla Frederykovi v poslednej chvíli, keďže stratil dve hodiny pred koncertom svoj hlas. Koncert bol napriek všetkému asi jeden z najlepších v turné. Potlesk po každej skladbe, ovácie „žán mišel", potlesk v stoji pri posledných skladbách. Všetko toto bolo akousi drogou pre Jeana Michela. Kým v iných mestách na konci povedal pre neho typické „See ya soon!", tu doplnil, že sľubuje, že sa vráti o rok späť. 

Po koncerte zrušil manažment stretnutie s fanúšikmi. Namiesto toho zapôsobil šarm Frederyka a o necelú hodinu sme šli do jeho novej palancinkárne Chezamelie v strede mesta. Šlo o uzavretú spoločnosť, pri ktorej sa Jean Michel veľmi uvolnil pri tradičných francúzskych jedlách. Pre tím Jeana Michela to bol príjemný dotyk Francúzska. Diskusia nebola vôbec o koncertoch. Rozprávali sme sa o gastronomií, o priateľstve. K tomu nám dopomohla hudba Edith Piaf, flambovanie palaciniek či vynikajúci francúzsky mušt. 

„Ježiš Mária, bolí ma hlava!" 

Sobotňajšie dopoludnie sa nieslo v znamení presunu do Košíc. Kým Jean Michel využil obedňajšiu leteckú linku za pomoci odvozu Romana na letisko, ja, Richard, Frederyk a Iveta sme sa presúvali v novom Jaguári naprieč Slovenskom. 

O tretej hodine popoľudní sme už čakali našich priateľov na letisku v Košiciach. Nasledovalo ubytovanie v hoteli a potom nástup do najväčšej krytej haly na Slovensku. Jean Michel mi ako jednému z mála aj dovolil, aby som spravil niekoľko snímok priamo na pódiu počas zvukových skúšok. Koncert v Košiciach nesklamal. Plná hala, vrúcne publikum. Ďalšie momenty, ktoré utkveli a utvrdili Jeana Michela, že sa musí vrátiť s novými projektami čo najskôr na Slovensko.  

Po koncerte nasledovala malá párty a poďakovanie (akoby ich už nebolo dosť) v šatni pri pohárikoch francúzskeho šampanského a fľašky saké. S Jeanom Michelom sa stretol aj jediný majiteľ laserovej harfy na Slovensku a mladý hudobník Jozef Sochor. Toto stretnutie znamenalo pre oboch veľa. Pre francúzskeho hudobníka, že na Slovensku sú aktívni jeho hudobní fanúšikovia a pre Jozefa nový impulz do budúcnosti. Na hoteli nasledovala after párty. Tá sa niesla v duchu učenia hotelovej kuchyne, ako sa flambujú palacinky. Bola aj o našich rodinách, v slovných vtipných prekáračkách medzi hudobníkmi a v učení dôležitých slovných zvratov v slovenčine bez ktorých by ste boli u nás stratení. „Strč prst skrz krk", „Láska" a pre Jeana Michela neodmysliteľného „Ježiš Mária! Bolí ma hlava!". Práve pri divadeľnej vložke z jeho strany prítomní ľudia padali zo stoličiek do kolien. Dominique naopak nevedel pochopiť, prečo na Slovensku nemôže bežne hovoriť po francúzsky tak milé slovíčko „Sliepočka". 

Jediný hudobník, ktorý sa nezúčastnil tejto párty, bol Claude. Ten skoro ráno v nedeľu stihol navštíviť obchodný dom Tesco a nakúpiť vianočné darčeky z cesty. Ostatní hudobníci si dopriali aspoň šesťhodinový spánok. Odchod na letisko bol smutný, ako keď sa lúčite so svojim najlepším priateľom. Jean Michel ním určite je. Posledné objatia a Jean Michel odletel na svoj posledný koncert vo Varšave v tomto roku. O rok dovidenia! 

A pokiaľ by ste chceli vedieť pohľad na Slovensko zo strany Jeana Michela, pozrite si príspevok na jarreblog.com.

Galéria

Jean Michael Jarre

Ohodnotiť (v bodoch):1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 
Čítanosť článku: 3931

Posledné komentáre		Zobraziť všetky (1) | Pridať komentár
Prvý pozdrav	adaskapavol@zoznam.sk	22.12.2008 - 19:12