Čo je v poriadku?

Autor: Robo Mikla | formát na tlač |  upozorniť na článok

Dal som si pivo. Bolo trpké, horké, tak výraznú chuť-pachuť som nečakal. No po piatom glgu to začalo byť príjemné a po dopití pohára mi odľahlo v ušiach ...

Ospravedlňujem sa čitateľom, že sa dostávajú k môjmu novému príspevku s väčším časovým odstupom. Moje sťahovanie sa na východ zabralo viac času, než som očakával. Navyše aj otázka počítača a internetu dlhšiu dobu viseli na otázniku kdesi medzi Svidníkom a Bratislavou v zhone a preplnených autách, ktoré vôbec nepripomínali tie staré Avie na sťahovanie bytového interiéru. Už je ale všetko v poriadku a ja sa môžem spokojne oddávať filozofovaniu (spolu s vami) nad otázkami existencie v spoločnosti démonov. 

Pamätám si ten deň, akoby to bolo včera. Na Námestí Matice Slovenskej v Žiari nad Hronom sme 6.12.1999 odohrali skvelé predstavenie „Zimná rozprávka", v ktorej som hral úlohu zlého démonického čerta, šibrinkujúc veľkými vidlami. Podotýkam, ozajstnými. Skákal som po pódiu ako odtrhnutý z reťaze, ktorú som mal opásanú snáď okolo celého tela ponad kostým. Občas sa mi aj pod nohy zaplietla. Bolo to únavné, no nesmierne napĺňajúce, bol som jednoducho vo svojom živle. Bolo to v poriadku. 

Po predstavení som sa vybral do podniku, zvanom Kasíno, ktorý tiež sídlil na námestí v kultúrnom dome. V tom čase som svojej duši doprial úlety v podobe niekoľko málo šlukov z kvalitnej marihuany, niekoľkokrát týždenne. Dodnes som presvedčený, že to boli ľahké dávky, mnoho ráz menej nebezpečné tak spoločensky ako i zdravotne, ako alkohol. (Jeden čas som dokonca presadzoval manifest fajčiarov marihuany, s cieľom objasniť úzkemu okruhu ľudí žijúcich vôkol seba neškodnosť tejto bohom darovanej rastliny pre účel duchovného rastu a schopnosti meditácie - čo dnes vidím trochu inak, ale to je iný príbeh.)  

Dnes večer to však bolo inak. To so ešte nevedel, že práve dnes sa tá reťaz utrhne naozaj.

Predtým boli moje skúsenosti s alkoholom, povedal by som veku a experimentálnej povahe pubertálnych výkyvov primerané, boli „v poriadku". Dvakrát opitý - prvýkrát víno, druhý raz domáca na lyžiarskom - všetko v jeden rok, keď som mal 16. Odvtedy som alkohol do úst nevzal, viac sa mi páčil triezvy, prípadne jemne zhúlený stav. Bolo to v poriadku?  

Podstatou toho večera bolo, že som si dal pivo. Bolo trpké, horké, tak výraznú chuť-pachuť som nečakal. No po piatom glgu to začalo byť príjemné a po dopití pohára mi odľahlo v ušiach, zalialo ma príjemné teplo a vymrznutý upchatý nos bol odrazu voľný. Akoby som necítil ten tlak celého tela. „Tak toto je v poriadku, teraz je mi fajn" povedal som si. Netušiac, že som vyriekol nad sebou a svojou závislosťou ortieľ, vypil som ďalšie dva poháre. Takto to pokračovalo každý deň. Tri a pol roka, kým nastal prvý problém. Vtedy som začal uvažovať, či je to v poriadku. Dávky sa zvyšovali a kombinácie prestávali poznať hraníc. Zhruba v treťom roku popíjania, kedy som bol ešte presvedčený, že ide len o mladícku bujarosť a že to samo prejde, som už kombinoval slivovice s pivom, pri čom som sa nebál žúrku zakončiť zlomeným vínom z predošlého večera od susednej chatky trebárs na plaveckom.  

Stupňovala sa intenzita aj miera pitia. V piatom a šiestom roku pitia sa stupňovali problémy, ktoré som v stave opitosti spôsobil. Postupom času to bola jedna amplitúda, stúpajúca i klesajúca, čo sa všetkých aspektov týka. Pred pol rokom som bol v štádiu, že som pil raz za mesiac. Kým som sa však nabažil, trvalo to aj tri či štyri dni. Už som sa síce nepomočoval ako dva roky pred tým (kedy pančovaná slivovica tiekla do mňa potokmi) a nekombinoval natoľko niekoľko druhov alkoholu naraz, prišiel som domov, ľahol spať. To vynímajúc situácie, kedy som sadal opitý za volant, neuvedomujúc si riziko, že môžem niekomu škaredo ublížiť, nebodaj zabiť. 

Život je jedna mnohovlnkovatá amplitúda. Je to ako na mori, občas pokojná hladina, občas búrka. Vlny vás hádžu vysoko a opäť sa prepadávate  do neznáma. Takto to prebiehalo aspoň u mňa s pitím, a to ovládalo celý môj životný rytmus, psychický stav a schopnosť fungovať a byť v poriadku. Mnohí mi vravia, že môj stav je len prechodný a vlastne všetci na Slovensku pijú a nie je to nič výnimočné. Že aj horšie prípady sú a mnohé známe osobnosti majú tento problém omnoho markantnejší, ako ja, dokonca sa vezú iných návykových látkach. Že závislosť sa pestuje ako módny trend či príslušnosť k spoločenskej vrstve, kde kvalita či druh omamnej látky určuje vaše postavenie a schopnosť dovoliť si mať ten najkvalitnejší tovar. Vraj to len ja, chudák, stal som sa obeťou a tým, ktorý je vhodným terčom, byť na očiach verejnosti, bulváru a klebetníkov. 

No povedzte, je to v poriadku? 

Osobne si ale myslím, že pre každého je tento problém tak veľký, za aký ho považuje.

Najbližšie sa pozrieme na zúbok mechanizmov, ktoré spúšťajú indikáciu návykovej látky, recidívu a čo jej predchádza.