Ja som ožran, kto je viac?

Autor: Robo Mikla | formát na tlač |  upozorniť na článok

„Narodil som sa dvadsiateho siedmeho augusta 1981. Môj prvý kontakt s démonom závislosti v podobe návykových látok sa udial pár mesiacov pred tým. Odvtedy to bola vždy už len recidíva.“

Sme trpiaci? Alebo len pôžitkári bez sebareflexie? Hlupáci, čo pre pohár či desať nezmyselne a nelogicky zahodia rodinu, kariéru, vzťahy, priateľov, záľuby, celý svoj život? Alebo smútiaci dobráci, ktorí nevedia nájsť dôvod a silu, prečo žiť ináč? Sebeckí, bažiaci po nekonečnom opojení v stave beztiaže, v predstave vlastnej dokonalosti v momente totálnej opilosti... Alebo chudáci, ktorých sebaľútosť nad neschopnosťou vymaniť sa z pút démona pripútava k nemu samému ešte viac? Akoby on jediný bol paradoxne nablízku, poskytujúc útechu a záchranu? A práve v týchto otázkach sa mi moja teória o démonovi závislosti v rôznych podobách, pod rôznymi menami, v mnohých telách, potvrdzuje.

Podobne ako môžeme démonické bytosti pozorovať v rôznych podobách a vyobrazeniach v maľbách slávnych maliarov, i v reálnom svete majú svoju podobu, ktorá je tej umeleckej veľmi príbuzná. Prikrčené postavy, škuľavé, gániace oči, vyškerené tváre a nezrozumiteľná reč, agresia, démonické zmeny hlasu či nálad a reakcií. To sú najčastejšie prejavy duševne chorých ľudí. A medzi duševné choroby sa radí aj alkoholizmus. Démon chce najprv dušu, potom telo. Prostredníctvom hmotného tela sa presúva z miesta na miesto a napĺňa svoj šialený plán skazy, deštrukcie, zla a ničoty. Rovnako ako opilec, ktorý je za triezva úžasný človek - priatelia ho obdivujú, ženy zbožňujú, v práci podáva vždy perfektný výsledok, je skvelý otec, nežný milenec. Kým sa neobjaví démon. Chce všetko a cez mŕtvoly. Doslova. Smrť postihne lásku, priateľstvá, vzťahy. Démon chce jediné. Byť sám pánom. Rovnako ako opilec, keď zbije doma ženu, deti, nepríde do práce, alebo príde, no vynadá kolegom, je pokrútený a škerí sa. Démon má dušu! Telo je podstatné menej, lebo keď sa unaví, démon len zmení pôsobisko. Na chvíľu či naveky. Smrť postihne samotného hostiteľa, niet cesty späť. Všetko je zničené.

Obraz súhlasí. Je len na nás, či sa na vec pozrieme zo svetského alebo duchovného uhla pohľadu. Ja som však medzi nimi našiel silné paralely a pre mňa osobne jedno bez druhého nefunguje.

Vždy som chcel písať dielo, ktoré by v čitateľoch zanechávalo hlboký estetický dojem, ktoré by malo umeleckú hodnotu. Až keď som začal riešiť svoj osobný problém prostredníctvom písania, pochopil som, že tí hore majú so mnou iné úmysly. A toto je jeden z nich - preto mi dali možnosť poznať tohto démona a bojovať s ním. Možno som bojovník, možno len posol správy, no viem, že nie som jediný, ktorý sa prebral - a rozhodol sa bojovať a hovoriť o tom všetkom. Dúfam teda, že moje riadky vo vás z času na čas zanechajú aj iné (pre život tiež zaujímavé a dôležité), než len umelecké hodnoty. Čerpám z vlastného prežitku, pocitu a myslím, že dosť komplexného svetonázoru, nebrániac sa omylom v pohľade na jednotlivé témy, ktoré budem riešiť, otvorený kritike. Konštruktívnej , podotýkam.

Veľkou posilou mi bola kniha Anonymní Alkoholici a príručka Recidíva, ktoré mi veľmi pomohli na ceste späť k triezvemu stavu.

Mnohé názory a postoje k liečbe, recidíve, alkoholu samotnému a k abstinencii som vyčítal z múdrych kníh. Mnohé som si ale preložil do svojej jednoduchej reči, ako to robievame isto mnohí. Dúfam, že sa ňou priblížim ľuďom, ktorí podobný problém nepoznajú a chceli by ho mať sprostredkovaný, nie prežitý na vlastnej koži. Rovnako ako ľuďom, ktorí problém nakusli a chceli by ho riešiť ďalej. Prípadne cítia pnutie z vnútra, no nevedia sa odhodlať priznať si či riešiť, že pijú viac, ako je v poriadku. Je mi jasné, že okamžite sa poniektorým vrtákom vybavila otázka, čo je to „v poriadku", no k tomu zas niečo nabudúce.

„Nie je dôležité neprehrať, ale vedieť vstať a začať odznova. Aj tisíckrát!"