To nedopadne dobre. To dopadne veľmi dobre!

Autor: Nikoleta Kováčová | formát na tlač |  upozorniť na článok

Voskovec s Werichom spievajú o tom, že život je len náhoda. „Jednou si dolů, jedno nahoře...“ Rhonda Byrne v knihe Tajomstvo tvrdí, že všetko je o pozitívnom myslení. Nech už je to akokoľvek, v posledných dňoch sa veci proste dejú. A čo je hlavné, dejú sa dobre. Náhoda?

Keď som sa v marci stretla s hudobníkmi z kapely Horská Chata, bola som zahanbená, že som ako fanúšik slovenskej hudby o existencii tohto zoskupenia nevedela. Našťastie, štvorica Martinčanov rýchlo moje medzery v znalostiach vyplnila. Darovala mi svoju kompletnú diskografiu a oslovila ma na spoluprácu. Keďže ich hudba sa mi zapáčila a prvý koncert ma doslova zhltol, prikývla som. A hoci som už po pár dňoch s novými kamarátmi bola šťastná, že som spoznala fajn ľudí, všetko bolo iba pred nami.

Blížilo sa totiž leto a ambície „mojich chalanov“ hrať na všetkých možných aj nemožných festivaloch som nemohla sklamať. Potešili nás menšie, nekomerčné akcie, tešili sme sa na hranie za cesťák na festivaloch zvučných mien, keď si nás zabukovali. Bol to fajn pocit. Musím sa však priznať, že keď som na stránkach šoubiznis.sk našla správu o tom, že na akomsi Terchovskom budzogáni vystúpi The Offspring, pocítila som zvláštne šteklenie v bruchu. ´To by bola bomba, keby sme sa tam dostali,´ preblesklo mi hlavou. Začalo sa nekonečné mailovanie a telefonovanie. Začalo sa moje učenie sa novej činnosti: Keď ťa vyhodia dverami, musíš sa vrátiť oknom. Môjmu baraniemu mozgu síce činnosť nie veľmi po chuti, ale pre Chatu všetko. Zrejme som sa to naučila dobre, lebo v jeden deň prišla správa, že si na 15. augusta nemáme robiť program, pretože na nás čaká pódium v terchovskom amfíku.

Keď som s kapelou 15. augusta doslova pár desiatok minút pred začiatkom ich vystúpenia dofrčala do Terchovej a videla tie davy ľudí, opäť prišlo na scénu šteklenie v bruchu. ´Páni, my sme naozaj tu,´ preblesklo mi hlavou. ´Áno, sme tu,´ povedala som si, keď „moji chalani“ začali hrať. Viem, že to bude znieť pateticky, ale fakt som mala slzy na krajíčku, keď som videla, ako sa bavia oni a aj ľudia. Aj tí, ktorí nepogovali pod pódiom, ale len posedávali na lavičkách v amfiteátri počúvali, pozerali, tlieskali... Tento pocit prajem zažiť každému. Hoci pragmatik by mohol povedať, že z tohto pocitu sa človek nenaje, sú veci, ktoré si za peniaze nekúpite. A sú veci, ktoré nemôžete robiť pre peniaze. Veď deliť na pätinu stoeurový honorár skutočne nie je zárobková činnosť.

Terchovský budzogáň je za nami. No tým sa nič nekončí. Ako hovoria „moji chalani“, sme na začiatku. Úprimne, s nimi som na začiatku rada. Hoci byť mediálne neznámou kapelou na Slovensku nie je jednoduché. A o manažovaní takej kapely ani nehovorím. No netreba sa vzdávať svojich cieľov a snov. Keď sme dostali správu z poľského Štetína, že sme ako historicky prvá zahraničná kapela vo finálovej dvadsiatke súťažného festivalu Gramy 2009, radosť vystriedala obava z toho, či sa tam budeme mať ako dopraviť. Mediálne neznáma kapela na Slovensku totiž obyčajne nedisponuje vlastným autom. ´Do Poľska sa pôjde, aj keby sa tam malo ísť vlakom,´ vyhlásila som. V zmysle riadkov pani Byrne však verím, že vesmír nám zošle nejakého rock milujúceho sponzora a Horská Chata bude môcť pokračovať v plnení si svojho sna. Napokon, ja tiež. Hoci sú totiž „moji chalani“ mladší ako ja, mnohému som sa od nich naučila. A tak viem, že tento rok to nedopadne dobre. To dopadne veľmi dobre!