Zažila som festival, na ktorý sa nezabúda

Autor: Nikoleta Kováčová | formát na tlač |  upozorniť na článok

Odjakživa ma to ťahalo k hudbe. Najprv som spievala, potom som o hudbe písala, nakoniec som podľahla čaru rockových tónov. (No dobre, aj niektorých hudobníkov...)

Festivaly sa stali takpovediac mojou závislosťou. Ale vždy skôr pracovne. Hoci prípravu reportáže som na kedysi legendárnom Okey lete v Poprade či na Orange Music Summer-och vedela spojiť aj so zábavou. Vždy ma však lákalo zažiť aj poriadny veľký festival neslovenských pomerov. Keď prišla možnosť ísť na Novarock do neďalekého rakúskeho Nickelsdorfu, neváhala som. 

A dobre som urobila. Hoci festivalové leto začalo aj pre „moju" kapelu Horská Chata, takže do Rakúska sme sa s basákom Janom vybrali až v nedeľu. Lákadlá ako Guano Apes a Limp Bizkit stáli aj za jednodňovú návštevu. Prvý šok prišiel už na ceste, ktorou sme opúšťali nedeľňajším slnkom zaliatu dedinku Nickelsdorf. „Musí to byť niekde v tých poliach," ukazovali sme cez okná auta. A zrazu to prišlo! Z obilných klasov sa vynorili dve pódiá. Čo pódiá! Pódiiská! Keď sme odbočili na „poľnú" cestu, začínala som cítiť zimomriavky. „Že stanové mestečko? Veď to je stanový tábor!" prekrikovali sme sa. Všetko sa nám, slovenským mravčekom, zdalo obrovské. Parkovisko, davy ľudí, kemping... Dostali sme sa autom, kam to najviac šlo. Kamarátka nám zamávala na rozlúčku a my sme sa vybrali hľadať hlavný vchod do areálu. Našim, no aj opačným smerom prúdili stovky festivalových účastníkov. Zablatení, v gumákoch, stany a iné dôležité veci naložené na fúrikoch. Míňali sme rozradostené skupinky, ktoré posedávali pred autami, popíjali pivo, počúvali hudbu.

Po asi polhodine kráčania sme zbadali obrovský biely stan. Cítili sme sa mierne stratení. Pozbierali sme teda anglickú slovnú zásobu a zamierili k trojici oblečenej v zelených reflexných vestách s nápisom Security. „Excuse me," začínam. Na moje prekvapenie trojica nám milo a ochotne vysvetľuje, kde nájdeme miesto pre akreditáciu novinárov. ´Ups, asi nie sme na Slovensku,´ preblesne nám mysľou. Pred obrovským bielym stanom ním tróni búdka s nápisom Press. Sme správne. Dve žienky nájdu naše mená v zozname, vydajú nám lístky, poprajú dobrú zábavu. So vstupenkami na Novarock sa vytešujeme, ako keď si shopoholičky kúpia nový pár topánok. V bielom stane nám lístky vymenili za náramky. Podotýkam, že nie papierové a s Janom si sľubujeme, že tieto si necháme na zápästiach počas celého leta.

Sme dnu, no pódiá v nedohľadne. Čaká nás ďalšia štreka k tomu s označením modré, na ktorom sa predstaví aj Limp Bizkit. Po ďalších kilometroch (dobre, možno preháňam, ale cesta sa zdala nekonečná) stojí pred nami. „Je veľké ako náš panelák," premeriava si ho Jano a ja sa musím smiať na tom, ako sme s chalanmi z kapely boli vytešení z pódia na Rockovom zábere vo Veličnej, kde hrali deň predtým. Pijeme pivo za 5 eur. Z toho pohár stojí euro a načapujú vám doňho aj kdekoľvek v dave páni v žltom odeve so sudom na chrbte. Hrá Less Than Jake, veselé punk-ska nám robí úsmev na tvári. Modrá obloha všetko ešte umocňuje. Sedíme na sene, ako zvyšok novarockujúcich. Prihovára sa nám partička sediaca obďaleč. Rakúšania. Sympatickí, trošku zmorení troma dňami na festivale a sangriou, ktorú pijú z vedra megadlhými slamkami. Jano nestíha všetko fotografovať, ja nestíham počítať charizmatických mužov, ktorých je tu snáď sto na meter štvorcový. 

Guano Apes bolo skvelé. Trošku som sa v dave cítila nesvoja, no Jano ma ubezpečuje, že pri Limp Bizkit to bude ešte horšie. A bolo! Asi tri rady od zvukárov očakávame príchod pána Freda Dursta. Napravo počuť slovenčinu, pred nami to zaváňa Balkánom. Inak samá nemčina. O 21.15 hod. sme sa dočkali. Jednoducho masaker! Dlhé metre od pódia, pod ktorým by ste očakávali pogujúcich a strkajúcich sa fanúšikov, sme aj tak atakovaní lakťami a ja dokonca raz aj teniskou týpka, ktorý zatúžil cestovať nad hlavami ostatných. „Nevadí," smejem sa. Veď hrá Limp Bizkit! Už ani neviem, pri ktorej pesničke nás frontman požiadal, aby sme si sadli. Samozrejme, po hodinách na nohách všetci čupíme a ja sa rehocem ako šibnutá. „Tŕpnu mi nohy. Oni ma tu ušliapu," kričím na Jana. Aj on sa smeje. Fred začína spievať a dav ľudí sa dvíha na nohy. A skáče do vzduchu a do susedov... ´Moje rovesníčky toto asi nikdy nepochopia,´ premýšľam ako si tak lietam... 

A lietam doteraz. Nielen z Limp Bizkit, ale aj z tej čistej radosti, ktorá všade vládla. O tomto mojom zážitku by sa dalo písať ešte pekne dlho, ale Slováci vraj málo čítajú. Našťastie, majú radi hudbu a niektorí aj dobré srdce. Tušíte správne, nasleduje ďakovačka - ako na cédečku :o). V prvom rade ďakujem Tomášovi z Nova Music za akreditáciu. Matúšovi (nenapíšem radšej odkiaľ, aby nemal u zamestnávateľa prúser) za to, že tú svoju prepožičal Janovi. Anke za odvoz do Nickelsdorfu a Braňovi s Tomášom za dovoz do Bratislavy. Ľudia! Dobrí ľudia žijú! Presvedčili sme sa o tom v nedeľu v noci, keď sme boli s Janom rozhodnutí, že z festivalového areálu si urobíme pešiu túru na vlakovú stanicu v Nickelsdorfe a počkáme na prvý vlak, ktorý mal ísť o piatej ráno. Keď sme však videli škodovku s bratislavskou ŠPZ-tkou, dobehli sme ju a zaklopala som na okienko vodiča. Keď sa ozvalo: „Jasné, nastúpte si." odpadli sme... Na zadné sedadlá. Chalani, to pivo platí!

Galéria k príspevku