Toto je archívna verzia magazínu Šoubiznis.sk. Jeho vydávanie bolo pozastavené dňa 30.9.2009.
Dnes je 29. júl 2014Narodeniny má Viktor Horján (39) | Meniny má Marta

Kristína Turjanová: Neviem, či sa chcem vydávať

Autor: Anica Škodová | formát na tlač | upozorniť na článok | Zdieľajte na Facebooku | pošli na vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk

Vošla do kaviarničky, kde sme si dohodli stretnutie a hneď to tam zašumelo: Aha Daniela, tá z Ordinácie! Ja som si pri stretnutí s ňou skôr uvedomila, že režisér nového slovenského filmu Polčas rozpadu mal šťastnú ruku, keď jej zveril úlohu Arménky. Akoby sa pod Araratom narodila. „Naživo“ vyzerá ako čerstvá vysokoškoláčka. Krásnych 29 rokov, ku ktorým sa bez problémov priznala, by jej sotvakto hádal. Asi aj preto, že je štíhlučká ako prútik, spontánne milá a úspech i popularita ju zatiaľ ani trošku „nepokazili“.

Aj v Divadle Aréna a v jeho najnovšom, veľmi úspešnom titule Príbeh ulice stvárňujete mladučkú hip-hoperku. Tá vaša štíhlosť až éterická krehkosť je úplne prirodzená? Nie každá mladá dáma má také šťastie.

A viete že ani ja spočiatku nie? Veď pred rokmi som nebola až taká štíhla ako teraz. Práve naopak. Isté obdobie som bola doslova krv a mlieko. Ešte aj ako osemnásť-devätnásťročná, teda dosť po puberte. Ale prišla vysoká škola, nároky a stresy, veľa práce a kilá odišli. Tomu sa hovorí, že bejby-špek odišiel. Môj bejby-špek sa stratil po dvadsiatke.

Lenže v úlohe Mii v muzikáli Príbeh ulice, kde aj tancujete, pôsobí na scéne tá štíhlosť aj ako cielene vyformovaná. Cvičíte?

Áno, chodím do posilňovne. Mám dlhé roky trénera. Musím sa však priznať, že som mala aj dlhšie pauzy bez cvičenia, lebo kvôli robote, ktorá pribúdala a neraz jej bolo naozaj veľa, sa to nedalo stíhať, keďže hrám nielen v Bratislave, ale aj v Nitre. Vždy sa však k cvičeniu vrátim a tá svalová hmota dostane  svoje, aby bola trošku vytvarovaná.

Žijete teda medzi Nitrou a Bratislavou. To je značne náročné najmä na čas, o ktorý Vás oberá už len cestovanie tam a späť. Nemáte niekedy takú, žiaľ nesplniteľnú túžbu spojiť, sfúziovať tieto dve mestá?

Nie, rozhodne nie pre vzdialenosť medzi nimi. Je to 40 minút autom a myslím si, že napríklad na koniec takých Dolných Honov idem z centra Bratislavy tiež presne toľko. Jazdím autom, v pohode, neraz aj v noci, po predstavení v Nitre idem naspäť do Bratislavy. Stáva sa mi niekedy, že robím aj štyri cesty tam a späť za deň, lebo som mala prácu aj tu aj tam. Zatiaľ a to si teda musím výrazne poklepať na drevo, vždy bolo všetko v poriadku, aj teraz v čase poľadovíc...

Divadlo je pre vás na prvom mieste. Nie je vám však niekedy ľúto, že napriek tomu, že ste si zahrali  veľké, pekné úlohy v divadle, uznanie prišlo až po účinkovaní v televízii? Veď na divadelných doskách svoju prácu oveľa viac doslova oddriete?

Samozrejme, že divadlo je náročnejšie. Ale myslím si, že herec s tým aj ráta. Divadlo je predsalen oveľa menšie médium. Ja mám divadlo naozaj veľmi rada a nedám ho za nič na svete. Napriek tomu, takéto sú fakty... Určite chcem pri divadle zostať a zatiaľ chcem zostať aj v Divadle Andreja Bagara v Nitre.

Čím je pre Vás práve toto divadlo také  príťažlivé, keď teraz už nepochybne máte aj iné ponuky? 

Mám možnosť porovnať aj iné divadlá a Nitra je výnimočná tým, že tam je naozaj pravá rodinná atmosféra. Má skvelých divákov, ktorí radi chodia do divadla. A je tam súbor, ktorý naozaj drží pohromade, vie sa navzájom inšpirovať, motivovať.

Mali ste po skončení VŠMU a po nástupe do nitrianskeho divadla pocit, že Vám tam výrazne pomohli vo vašich začiatkoch?

Ja som v Nitre začala robiť už vo svojich šestnástich rokoch. Hrala som tam v mojej prvej  inscenácii, v Perinbabe. Potom bola dlhšia pauza, prišli ďalšie tri-štyri inscenácie. Nasledovala vysoká škola a ponuku mi dal vlastne môj ročníkový režisér Jozef Czajlik, ktorý tam išiel vtedy režírovať Lermontovovu Maškarádu. V divadle ma poznali a tak som nerobila ani konkurz. V nitrianskom Divadle Andreja Bagara sú osobnosti, ktoré ma inšpirujú: Žofka Martišová, ktorú zbožňujem, ale bola to aj nebohá Adela Gáborová a je to Evička Pavlíková. Sú to ľudia srdeční, profesionálni, stretávam sa s nimi, tešia sa s mojich úspechov, ale vedia byť ku mne aj kritickí. Práve kritika posúva človeka ďalej. Beriem ju vážne, ale len od ľudí, ktorým môžem veriť.

A to dokážu aj  vaši najbližší a najmilší, teda mama a priateľ?

Moja mama je veľmi kritická. Samozrejme, že sa vie aj veľmi tešiť z mojich úspechov. A môj priateľ je tiež dostatočne kritický. Je herec (Peter Oszlík, pozn. red.), takže to vidí inak ako radový divák, jeho názor si cením. Keď som zúfalá, pozvem ho vždy na nejakú neverejnú generálku, aby si to pozrel a aby mi povedal k môjmu boju s úlohou potrebné pripomienky. Ale počas generálok Príbehu ulice to tak nebolo, lebo v tom období mal môj priateľ veľa práce. Takže som sa  musela spoľahnúť na seba a ešte na Milana Ondríka, môjho kolegu z divadla z Nitry, s ktorým tam tvoríme pár.

A tam Kristínka nielen hráte, tancujete, ale aj krásne spievate. To o Vás dovtedy málokto vedel?

Už na konzervatóriu som sa vlastne učila spev a  robila som nejaké hudobné projekty.

Čím je toho viac, tým viac získavate skúsenosti. Ale samozrejme, stále musíte na sebe pracovať a navštevovať hodiny spevu. Hlasivky sú svaly a tiež sa musia udržiavať v kondícií.

Muzikál, televízny seriál, to všetko Vás zviditeľnilo, prinieslo Vám slávu. A čo vám práve ona vzala?

Vzala mi to, že som trošku stratila svoju identitu, lebo ľudia si ma - veď ste to videli - niekedy zaraďujú ako mrchu Danielu z Ordinácie a neberú ma ako Kristínu Turjanovú.

Preto im treba aj prostredníctvom takéhoto rozhovoru pripomínať, že ste to Vy, správna, mladá dáma, šťastne zaľúbená do neženatého muža...

Naozaj v súkromí by som nechcela ženatého muža. Ale dieťa? To je iné. To by som aj chcela. Nie však teraz. Situácia je taká, že  si musím zabezpečiť a zorganizovať svoj život, najmä čo sa týka materiálnej stránky. To je pred takým závažným rozhodnutím, akým je dieťa, naozaj dôležité. Moja mama je v Trenčíne, ja v Bratislave improvizujem na podnájme. To nie sú podmienky, v ktorých by som dieťa chcela mať. Zato pokojne by som ho mohla mať aj bez „papiera" s priateľom.

To znamená, že sa nechcete vydať?

To nie! (smiech) Aj keď ja vlastne neviem ani to, či sa vôbec chcem vydať! Ale nemyslím si, že  je to nutné, ak by som mala dieťa. Najdôležitejšie je mať svoje zázemie. Kvôli  papieru, či kvôli nejakému majetku, sa vydávať nikdy nebudem. My sme chudobní herci. Veríme však, že bude lepšie. Pri našich divadelných platoch je to ale utópia.

Okolo vás sa napríklad na rautoch po premiérach čoraz viac točia aj solventní páni. Nebojí sa váš priateľ, že by vás s vašou pribúdajúcou popularitou mohol stratiť?

Nie, nemá dôvod. Tam, kde je vo vzťahu láska a dôvera, tam nič také nehrozí. Prežívam šťastné obdobie. Trvá už tri roky. Pred tými troma rokmi sme sa dali dokopy a to je už dosť dlhá doba, nemyslíte? A opäť si musím zaklopať na drevo, lebo naozaj je to skvelé, úžasné.

Ďalší skvelý chlap, ktorý je Vám nablízku, ale prirodzene tentoraz len pracovne, je Ady Hajdu?

Ady je vážne perfektný. Ja ho mám hrozne rada. Mám rada jeho humor a to, keď mi s ohromnou dávkou humoru stále hovorí: Tak čo je, ty chudera? (smiech) Hovorí to každej babenke a všetky to od neho s úsmevom zoberú.

Ako sa prepracúvate k tej labilnej chuderke Daniele? Kde čerpáte inšpiráciu na stvárnenie takej nešťastnice?

Ale takáto postava sa práve dobre hrá, perfektne. Ja som s tým spokojná. Hoci práve teraz  scenáristi uvažujú o tom, že by som sa v ďalších dieloch Ordinácie mala trochu  zmeniť  ako Daniela. Podľa ich najnovších predstáv by sa mala Daniela trochu viac zamýšľať nad sebou. Diváci sa teda dočkajú aj iných jej polôh, než na aké boli doposiaľ u nej zvyknutí.

To si Kristínka chodíte niekde obzerať nejakú mrchu, či nebodaj až psychicky narušené ženy?

Nie, to je vo mne (smiech), to ani hrať nemusím. Ale vážne. Nechcem sa nikoho dotknúť, ono je to písané tak trochu prvoplánovo. To ma vedie potom samo k tomu, k tej polohe akú vidíte. Celá tá postava, jej vývoj ide k tej jednej strune, k jednej linke.

Bývate, hrajúc celé hodiny cez deň labilnú Danielu v televízii, potom večer tri hodiny napríklad Miu v náročnom Príbehu ulice, veľmi vyčerpaná?

Nebývam vyčerpaná ani tak fyzicky, ako skôr psychicky. Psychicky je to dosť náročné. Potom sa to odrazí na tých mojich kilogramoch. Nemám čas vôbec jesť a ani mi nechutí. Vydám zo seba strašne veľa energie a potom, aj keď sa v noci najem a mala by som z toho priberať, tak sa tak nestane. Môj priateľ má niekedy o mňa vážne obavy.

A potom sa ešte učíte texty na nasledujúci deň?

Istý systém mám a všetky texty sa učím vždy deň pred nakrúcaním. Je to tak najčerstvejšie. Keby som sa učila viac dopredu, tak ich asi aj zabudnem. Robia tak aj viacerí kolegovia. Hneď ako tie scény v Ordinácii nakrútim, texty zabúdam.

Čo si doprajete po náročných dňoch najradšej a najčastejšie?

Prechádzky do prírody so svojimi psíkmi. To mám strašne rada.

Prečo to množné číslo. Mali ste jedného?

A teraz mám dvoch. Presnejšie Toru a Leu. Je to mama s dcérou. Plemeno? Jack Russell. Silné, aktívne, musia do prírody. Tak toto ja mám doma. Ale sme na ne s priateľom dvaja, takže dá sa. Sú úžasné. Čakajú nás doma, túlia sa k nám. Musím povedať, že prvá bola Tora, dostala som ju ako darček. Tak som si ju obľúbila, že som ju nemohla dať preč, napriek tomu, že  mávame veľmi nabité dni. To sa naozaj nedalo. A keďže som  s ňou neskôr aj spolucítila, akože by sa mala raz stať matkou, tak som ju samozrejme dala nakryť . Porodila nám sedem šteniat. Ja som to s ňou doma odrodila. Sama som nevedela, že to dokážem, ale pôrod psíkov, pokiaľ je bez nejakých komplikácii, je taký spontánny, že je to až bezstarostné. Potom som tie drobce piplala. Dokonca sme ich každého jedného museli kŕmiť, lebo Tora nemala dosť mlieka. Keď podrástli, až potom som ich porozdávala.

A všetky šťastne? Lebo sledujúc najnovšie televízne spravodajstvo, práve v tomto období pribudlo v útulkoch veľa živých, štvornohých „vianočných darčekov"...

Tak na tomto som si dala zvlášť záležať. Aj práve preto som ich mala dosť dlho doma. Lebo som starostlivo hľadala vhodných majiteľov. A Tora mi pri všetkom vlastne veľmi pomohla. Rodila 1. júla a vtedy sa mi začali divadelné prázdniny. Nehrala som po večeroch. Mala som len Shakespearovské slávnosti, čo nebola taká veľká záťaž pre mňa. Ako správny divadelný psík, veď so mnou aj účinkovala, vydrží s venčením aj päť-šesť hodín. Aby nebola sama, nechala som jej dcérku Leu. Dvom je im veselšie.

Aj keď sa v ostatnom období mení k lepšiemu situácia aj u nás, ešte stále sa nenakrúca dosť filmov. Vy ste ale dostali filmovú príležitosť, ktorá vás isto potešila?

Áno. Hovoríme o filme Polčas rozpadu. Bolo to zvláštne. Ja som si to ani celé nestihla uvedomiť. Tak rýchlo sa to zbehlo. Zavolali ma na konkurz, na kamerové skúšky. Ja som to brala tak že: áno, jasné, práve  mňa zoberú... A vidíte, vybrali si ma. O dva týždne nato som už išla nakrúcať. Je to iná robota, ako v televízii. Aj to herectvo je vo filme iné, minimalistickejšie. Ja som tam mala dosť zvláštnu úlohu. Hrala som tam Arménku s takým ruským prízvukom, s ktorým som doslova „bojovala". A „bojovala" som aj s režisérom. Obával sa, aby sme to neprehnali. Potom, keď som videla ten film, tak som sa utvrdila v tom, že som to mala urobiť tak, ako som to ja cítila. Ale inak v pohode.

Keď sa vidíte vo filme, či na televíznej obrazovke, aké to je?

Je to zvláštne. Ja som sebakritická, mám k sebe strašne veľa výhrad. Napriek tomu by som prijala ďalšiu úlohu, ďalšiu filmovú skúsenosť.  Niet nad skúsenosti. Len tak sa vypracovali herecké osobnosti. Mám medzi nimi svojich favoritov. Každého herca dokážu veľkí herci inšpirovať. V nakrúcaní filmov by sme si mali brať príklad od okolitých štátov, kde  sa dnes točia vynikajúce filmy. Poľsko, Maďarsko, Nemecko, Česko dokážu vyprodukovať stovky filmov a mnohé z nich sa dostanú na popredné miesta  filmových festivalov.

Ste mladá, 29-ročná, úspešná, šťastná, zaľúbená, je vám fajn. Nemáte niekedy až strach, že by Vám to mohlo narušiť niečo? A ak je to tak, čoho sa  najviac obávate?

Ja sa nebojím pracovných či iných možných neúspechov, Ja sa skôr teraz bojím o moju mamu. Má zdravotné problémy a želám si, aby bola v poriadku a zasa šťastná.

Keď sa stretneme povedzme o takých päť rokov, akú Kristínu uvidím?

Verím a dúfam, že tiež šťastnú. Za tých päť rokov by som už chcela mať, alebo čakať to bábätko. Priala  by som si mať vtedy šťastnú rodinu, pevné zázemie. To je naozaj najdôležitejšie. To nikomu nič iné nenahradí. Tak ako vám zdravie nikto nedá, tak vás aj  dobrom, aj v zlom podrží predovšetkým vaša rodina. Myslím si, že to je najdôležitejšie.

© 2014 SB Friends. Autorské práva vyhradené, vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.

Najnovšie články

Renáta Tokárová vyhrala Mrs. Globe SlovenskoRenáta Tokárová vyhrala Mrs. Globe Slovensko
Bratislavský hotel Carlton sa stal strediskom ženskej krásy mamičiek. Súťažiť totiž o titul Mrs. Globe Slovakia mohla len žena, ktorá má minimálne jedno dieťa.30.9.2009

Peter Stašák obdivoval obrazy Karla Gotta v New YorkuPeter Stašák obdivoval obrazy Karla Gotta v New Yorku
Božský Kája len pred pár dňami ukončil svoje americké turné, ktorého súčasťou bola aj výstava obrazov spievajúceho maliara v newyorskej Bohemian National Hall na Manhattane.30.9.2009

Ladies Nights s Műllerovou, Haydu a ŠoóšovouLadies Nights s Műllerovou, Haydu a Šoóšovou
Podujatie pre ženy, ktoré raz do mesiaca organizuje bratislavské Olympic Casino, bolo tentoraz pre všetky prítomné hosťky skutočne zaujímavé. Zavítali naň totiž MUDr. Iveta Hasová z Mediskinu a moderátorky Soňa Műllerová a Lenka Šoóšová a herečka Karin Haydu, ktoré sú jej klientky.29.9.2009

Najnovšie krátke správy

Najlepším hovorcom je Ján Bača | 30.9.
Polański sa odvolal proti zadržaniu | 30.9.
Dominika Mirgová pripravuje svoj druhý štúdiový album | 30.9.
Zuzana Smatanová nahrala dvojalbum Gemini | 30.9.
Cmorik nahral svoj tretí album Jedno si želám | 30.9.