Štefan Bučko: Keď je Lenin – Devín a naopak

Autor: Anica Škodová | formát na tlač | upozorniť na článok | Zdieľajte na Facebooku |  vybrali.sme.sk

Činohra SND, ktorej necelý polrok šéfuje jej dlhoročný člen a herec Štefan Bučko, bude mať najbližšie dva víkendy mimoriadne bohatý program. V rámci spolupráce so Slovinským národným divadlom bude tento náš špičkový súbor hosťovať v Ľubľane a vzápätí v Prahe. Pred odchodom nám Štefan Bučko poskytol nasledujúci rozhovor.

Prezentácia Slovenska v zahraničí prostredníctvom našej prvej národnej scény, to je tá najlepšia cesta, ako sa môžeme vo svete zviditeľňovať. S čím konkrétne odchádzate tentoraz do zahraničia? 

Chodievame pravidelne, ba môžem povedať že teraz už tradične, najmä do Prahy. Najnovšie sa tam predstavíme v rámci festivalu Slovenské divadlo v Prahe. Stane sa tak 14. februára a verím, že zaujmeme tamojších divákov s hrou Fetišistky, ktorá má aj u nás obrovský úspech. Už túto sobotu sa predstavíme v Slovinskom národnom divadle v Ľubľane s Čechovovými Troma sestrami, ktoré naštudoval u nás Roman Polák. V apríli pôjdeme s Tančiarňou do Turecka, ale i do Prahy do Národného divadla v rámci dlhoročnej kultúrnej výmeny so Schillerovými Úkladmi a láskou režiséra Martina Čičváka i s Havlovou hrou Odchádzanie režiséra Petra Mikulíka a v máji nás čaká Beograd opäť s Tromi sestrami. Hosťujeme i v Brne, v Zlíne aj v Těšíne. Naozaj bohatá a teda aj náročná zájazdová činnosť, ale my sa z toho tešíme.

Pre samotný súbor je určite hosťovanie v zahraničí nielen obohacujúce, ale zároveň dosť aj náročné? Vy osobne idete tentoraz do Prahy po prvý raz, aj ako šéf činohry. Budete tam mať aj nejaké pracovné stretnutie?

Každý takýto zájazd je naozaj dosť náročný  aj pre hercov, ale aj celkovo po organizačnej stránke. Patrí to však k súčasti SND prezentovať svoju kultúru, ponúknuť i konfrontovať svoju umeleckú, divadelnú úroveň, aj mimo Slovenska. Preto nielen Balet a Opera SND, ale aj Činohra nášho divadla má pravidelne vo svojom pracovnom programe výjazdy do zahraničia. Rovnako má každoročne mnoho pozvaní od organizátorov festivalov a viacerých významných kultúrnych podujatí, na ktoré kladne reagujeme. V Prahe i v Ľubľane sa určite stretnem so svojimi kolegami- šéfmi súborov a určite sa dohodneme na ďalšej spolupráci.

V Prahe, kde najbližšie odchádzate, si podľa názoru  tamojších divadelných kritikov, ale najmä množstva divákov, Vašich skalných fanúšikov, už ani nevedia predstaviť divadelnú sezónu bez účasti SND. To je veľmi príjemné, však?

Iste a my sa na oboch stranách snažíme udržiavať veľmi prospešnú dlhoročnú tradíciu v našej vzájomnej výmene, v hosťovaní našich súborov. Vždy, aj keď oni prídu k nám sa snažíme pripraviť po predstaveniach také večerné neformálne stretnutie, na ktorom sa pracovne ale najmä priateľsky pozhovárame. Podobne to je aj u nich. Tie kontakty sú veľmi čulé, nota bene mnohé ešte z dávnych filmovačiek, či z hosťovaní. Je sa o čom zhovárať. Na druhej strane nejde len o rozhovory, všetkým nám ide hlavne o to využiť čo najlepšie priestor, ktorý máme na to, aby sme  konfrontovali obe naše kultúry práve týmto spôsobom. Aby sa konfrontovali divadlá, ktoré sú na rovnakej, teda národnej úrovni.

Už máte referencie o tom, s akými očakávaniami vás uvítajú v Ľubľane?

V Ľubľane sme boli už minulý rok s Hypermarketom. Oni boli u nás s Marlowovou hrou Edward II. Vynikajúca réžia i výkony. U nich hosťoval i Martin Čičvák, ktorý je už naším kmeňovým režisérom.  Slovinsko je malá krajina a tam keď vznikne nejaký umelecký čin, môže to byť kdekoľvek, nielen v hlavnom meste, ale i v Maribore, či v Novej Gorici, vie o tom celá republika. Viem, že sa nás tešia a že sú na nás opäť zvedaví. 

Ísť do zahraničia, to znie lákavo, mnohí by vám možno i závideli. Ako Vy osobne znášate to náročné cestovanie a viaže sa k nemu aj nejaká veselá príhoda, ktorú prezradíte špeciálne pre náš www. soubiznis?

Musím sa priznať, nerád cestujem, ale nedá sa nič robiť a musí sa to vždy zvládnuť. Spomínam si, že najnáročnejšie a najdlhšie zájazdy boli pred rokmi do Ruska, keď sme tam často chodievali. Práve tam vznikalo veľmi veľa humorných príhod. Bolo to za čias komunizmu a oni boli potom ešte takým zvláštnym spôsobom aj pikantné. Lebo veď tým rôznym narážkam sme sa nemohli vyhnúť a tak veru niekedy z toho vznikali až mrazivé, zväčša však skôr  smiešne situácie.

Tak napríklad, keď si raz chcel Dušan Tarageľ urobiť „švandu" zo svojich kolegov, ktorí mu neustále, až otravne vyzváňali na izbu a on netušiac, že práve nevolajú oni, zareagoval na zazvonenie telefónu, slovami: Zdes Lenin!  A tam sa ozvala „dežurna" a tá mu prekvapená hovorí: Vy što? Zdes dežurna....a potom, keď zišiel do priestoru hotelovej recepcie, sa ho s veľmi prísnym pohľadom spýtala: Pačemu Vy skazali, Lenin?! A Dušan duchaprítomne odvetil: Nie, nie, ja skazal, zdes Devin, u nas je taka gastinica - Devin! Prirodzene tých príhod bolo veľmi veľa.