Vlastimil Harapes: V manželstve musí jeden hrať druhé husle

Autor: Anna Ölvecká | formát na tlač | upozorniť na článok | Zdieľajte na Facebooku |  vybrali.sme.sk

Sympatický baleťák a herec, dokonca i spevák navštívil Bratislavu, aby predstavil DVD so svojimi tanečnými kreáciami. Vtipný a šarmantný spoločník sa teší zo života a nám poskytol príjemný letný rozhovor.

Kedy ste boli naposledy v Bratislave?

Priznám sa, dávno. Operácia krčného stavca ma vyhodila z rytmu a hlavne z cestovania, takže som pobudol nejaký čas hlavne doma a v pokoji. Ale už si spomínam, chodil som do poroty do šou Hviezdy na ľade.

Teraz ste v Bratislave aj kvôli krstu vášho DVD, ktoré sa volá Primo Balerino a je na ňom 20 záznamov z vášho tanečného umenia. Z archívov Českej televízie ste vyberali osobne. Koľko času ste tým strávili?

Hodiny a hodiny. Musel som si pozrieť množstvo materiálu. Predsa len štyridsať rokov je štyridsať rokov. Niečo sa nahromadilo a udržať si to v hlave je nemožné. Pravdou je, že som mal šťastie, pretože materiálu v archíve bolo dosť, aj keď, samozrejme mne niektoré veci chýbajú. Ale vďaka aj za to, mám tam toho najviac.

Primo balerino – je to bežne používaný termín?

V Taliansku áno. Pre ženy je to prima balerina, pre muža primo balerino. Prvý tanečník. U nás sa používa tento termín len v súvislosti s tanečnicami, ale v Taliansku bežne aj u mužov. Keď sme vymýšľali názov, špekulovali sme nad angličtinou, no napokon sme sa zjednotili na tomto, lebo zaujal aj v Supraphone, kde nosič vydali.

Prečo ste si v Bratislave vybrali za krstnú mamu Magdu Vášáryovú?

Pretože je to najstaršia Slovenka, ktorú poznám. Pane Bože, čo to hovorím? Tá by asi nebola rada, keby to počula. (Smiech.) Ale vážne. Poznám ju najdlhšie. Stretli sme sa pri nakrúcaní filmu Markéta Lazarová. Ona mala 16 rokov, ja 18 a videli sme sa naozaj často, pretože ten film sa točil nekonečne dlho – rok a pol. Dodnes je to veľmi vysoko cenený film. Magda je v ňom úžasná a preto som rád, že prijala moje pozvanie. Keby odmietla, poprosil by som Zdenu Studenkovú, s ktorou som natočil film Panna a netvor.

Magda Vášáryová sa v súčasnosti nevenuje doskám znamenajúcim svet a filmovým kamerám, ale politike. Vy nemáte ambície v tejto sfére?

Trikrát od troch rôznych strán som mal ponuku na senátora. Poďakoval som s tým, že do politiky nepôjdem a že politika prináleží iným ľuďom.

Na Národnom divadle v Prahe by malo byť vytesané vaše meno, pretože ste mu venovali 40 rokov svojho života. Ako tanečník aj umelecký šéf. Existuje postava, ktorá sa vám najviac zapísala do pamäte?

Určite predstavenie Rómeo a Júlia, kde som tancoval Rómea a Merkucia. Zaujímavé bolo aj to, že sa prvý raz objavil v balete režisér Petr Veigl. Geniálna scénografia, kostýmy, skvelá muzika a pre mňa to bolo kľúčom, ako pristupovať k dramatickým úlohám. Predtým som tancoval v menších postavách. Režisér Veigl musel niekam odísť, tak sme cvičili dva týždne bez neho. Potom sa vrátil a vraj, nech mu ukážeme, čo sme sa naučili. Vyskakovali sme, robili holubičky, tancovali o dušu a on hovoril, že je to síce krásne, ale vôbec tomu nerozumie. Tam som sa naučil, že nie je dobré robiť zbytočné pohyby, rovnako ako nie je dobré veľa rozprávať. To platí aj u hercov. Páni Hrušínský, Kroner nepotrebovali veľa hovoriť. Dokázali hrať s výrazom.

Nestratíte sa na javisku ako tanečník, obstáli ste v divadle ako herec, dokonca pred kamerami ste excelovali...

... i v muzikáli. Päť rokov som hral v Panne a netvorovi.

Čo ste si dokázali ľahšie zapamätať? Kroky choreografie alebo texty?

S krokmi som nikdy nemal problém, čím dlhšie som to robil, tým lepšie mi to išlo. S tou činohrou to bolo o niečo horšie, ale o to dlhšie si to pamätám. (Smiech.) Moja prvá činohra bola Búrka od Shakespeara, hral som Ariela. Ten šialene dlhý monológ si pamätám dodnes a je to dvadsať rokov.

Ste veľmi zábavný a spoločenský človek. Napriek tomu ste vo filmoch hrali dramatické postavy – Deň pre moju lásku, Operácia mojej dcéry a ďalšie. Režiséri si vás zaškatuľkovali ako dramatického herca?

No nechápem to. Dokonca rád spievam a čudujem sa, že ma nevyužili v muzikáloch. Mám hudobný, tanečný a j vizuálny potenciál a nikto nič. (Smiech.) A tie dramatické úlohy... Asi je to náhoda. Deň pre moju lásku – Marta Vančurová bola jasná. Je to príbeh ženy, ktorej zomrie dieťa. Na postavu manžela vybrali Juraja Kukuru, ktorý však šiel niekde na stáž. Tak museli hľadať náhradu – fešáka a pozvali ma na skúšky. Juraj dokonca potom aj mohol a povedali mu, že je to už, žiaľ obsadené.

Čo všetko vám tanec vzal a čo dal?

Určite by som už netancoval, keby som sa ešte raz narodil. Je to kruté, ako je to krátke. Keď vám s pätnástich povedia, že o dvadsať rokov skončíte, zdá sa vám to nekonečné. Ale strašne rýchlo to utečie.

Mali ste ambície byť aj husľovým virtuózom...

...ale to by mal Václav Hudeček smolu. (Smiech.)

Okrem všetkého, čo sme vymenovali, ste aj zvláštnym zberateľom. U vás doma sa nájdu staré žehličky, hrnčeky...

... a ťažidlá. Ale staré, všetko staré. Aj žehličky, hrnčeky a ťažidlá. Lebo aj ja som starý. (Smiech.) Počas minulého režimu boli tzv. železné nedele, kedy sa zbieralo staré železo a pred jedným domom som uvidel dve žehličky, ktoré tam stáli ako také úžasné lodičky a hneď som ich chcel mať doma. Veľké, na drevené uhlie. Ukladal som si ich na schody a mám ich okolo 150 kusov. Až to raz budú vynášať, keď zomriem, budú nadávať. Ešteže mám dom a veľa schodov, tam to nikomu neprekáža. Mám aj mosadzné. Nedávno som dostal z Londýna niklovú. Sám som si kúpil len jednu jedinú. V Káhire.

Herci majú vysnívané postavy – Rómea, Hamleta, neskôr už aj Kráľa Leara, keď to inak nejde. Čo baletní tanečníci? Tiež snívajú o postavách, ktoré by si chceli zatancovať?

Myslím si, že každý o tom, na čo má. Niekto inklinuje k princom, kde vlastne hráte druhé husle princeznej. Je to ako v manželstve. Tam tiež musíte hrať druhé husle, aby to vydržalo. Ja som inklinoval k dramatickým úlohám. Kladné úlohy je ťažké hrať.

Možno preto si vás zaškatuľkovali filmoví režiséri do dramatických postáv, lebo ste ich tak krásne zahrali.

Ale ja som bol krásny aj v postavách princa. (Smiech.)

Spomenuli ste, že v manželstve treba hrať druhé husle. Po rozvode s Hankou Zagorovou ste sa už nikdy neoženili. Prečo? Nechceli ste už hrať druhé husle?

S Hankou som bol ženatý už druhý raz a ona je teraz vydatá za Štefana Margitu tiež druhý raz. Takže sa to vyrovnalo. Ale nie. Skôr som nestretol takú lásku. Hanka je úžasná žena, celé naše spolužitie bolo v opare bubliniek. Ona hovorí, že miluje bublinky a bolo to príjemné spolužitie. Také „šampáňo“. Po rozvode sme zostali veľmi dobrí kamaráti, ale to som aj so svojou prvou manželkou. Mňa vždy mrzí každý rozchod, ale teší ma, keď zostanú priatelia.

Foto: Anna Olvecká

Galéria

Vlastimil Harapes