Andy Hryc: Naša rodina potrebuje pokoj

Autor: Anica Škodová | formát na tlač | upozorniť na článok | Zdieľajte na Facebooku |  vybrali.sme.sk

Stretnúť herca v Bratislave nie je celkom jednoduché. Platí to už zhruba rok a nesúvisí to s tragédiou, ktorú musel spolu s blízkymi prežiť. Isté však je, že aj po takmer trištvrte roku od straty milovaného syna, mu pri spomienke na Huga zovrie hrdlo, stíchne hlas a v očiach sa mu zalesknú slzy. Jemu, takému silnému chlapíkovi.

Andy, v Bratislave si už pomaly ako hosť, lebo veľa pracuješ u našich západných susedov. Lenže v Čechách si určite nenachytal svoj krásny bronz?

Nie. To určite nie. Bol som v Chorvátsku na lodi. Pozvali nás priatelia a tak som zobral moju ženu Veroniku a pár dní sme tam pobudli. Nedostali sme morskú nemoc, lebo na lodi sme boli len cez deň. Večer a spánok sme si dopriali na brehu.

Trošku si si teda stihol oddýchnuť po náročných pracovných dňoch spojených s filmovaním, ktorému sa venuješ celé mesiace?

Ale ja aj tam oddychujem! Vážne. Na jednej strane je fakt, že robím s absolútnymi profesionálmi, na druhej, to už aj na Slovensku ľudia vedia, seriál Ulice má v Čechách veľký úspech. Čo si človek môže v robote viac priať? V Hostivaři je štúdio, kde vybudovali aj exteriér ulice. Všetky interiéry zasa postavili v dvoch štúdiách, kde sa denne, dvojfázovo pracuje minimálne desať, často aj dvanásť i viac hodín. Je to náročné a napriek tomu som tam za rok môjho účinkovania nepostrehol ani len náznak nejakej nervozity alebo nebodaj konfliktu.

Keďže je to bezosporu najsledovanejší seriál u našich západných susedov, ako na teba reagujú ľudia, bežní diváci?

(Smiech) Rôzne. Niektorí ma chvália, niektorí mi nadávajú. Lebo hrám kontroverznú postavu, ktorá je dosť kritická voči pomerom v Čechách. Prirodzene, že reakcie divákov, čo mi nadávajú, sú najčastejšie také, že „Slovák zasr.nej! Jdi si na Slovensko, když se ti u nás nelíbí.“ (Smiech.) To sa mi stáva najmä v pražskom metre. Pozitívnejšie reakcie schytávam na moju televíznu manželku, českú herečku Lenku Vlasákovú. Ona má v tom seriáli rakovinu a ja sa o ňu dojímavo starám, až tak, že robím doslova cirkus v nemocniciach. Niektoré scény sú dosť expresívne, skoro som tam zbil lekára. A to sa ľuďom na jednej strane páči.

A na druhej?

Keď poviem v podobnej scéne: „No nezapomeň, jsi v Čechách, to není Francie, to není ani Německo.“, sú na to alergickí. Jasné, že to odo mňa niekedy neoddeľujú ani v tom metre.

Tvorcovia sa pochopiteľne tešia. Hovoríš v Ulici stále po česky?

Jasné, že sú s tým spokojní! Aj dramaturgia seriálu mi to potvrdzuje, lebo keď ma päťdesiat percent divákov nenávidí, ale druhých päťdesiat mi drží palce, je to presne to, čo potrebujú. V Ulici hovorím prevažne po česky. Jednu seriálovú dcéru mám však Slovenku a dialógy s ňou sú v slovenčine. Celé je to však postavené tak, že tam hovorím aj po rusky, anglicky, dokonca sem–tam aj po maďarsky. Dcéry mám nádherné, obidve sa mi strašne páčia. Ale nič z toho...

Prečo? Vždy si mal rád krásne dievčence.

No, lebo pedofília!(Smiech.) Jedna má dvadsaťosem, druhá len dvadsaťdva rokov. Čo s tým narobíš? Veď v závere tohto roka vo svojom reálnom veku vstupujem do Klubu šesťdesiatnikov! Aj manželku mám v seriáli mladú. Lenka Vlasáková má štyridsať rokov. Mám čo robiť! Ale vážne. Je to veľmi milá babenka, poznám ju dvadsať rokov, veľmi dobre sa mi s ňou hrá. Vlastne so všetkými.

Veď všetci potvrdili aj svoje ľudské kvality. Mám na mysli ich reakcie k tebe, najmä v čase tej hroznej tragédie s Hugom.

Áno. V ten deň, keď sa to stalo, to bola nedeľa 21. decembra, som mal od rána točiť a mal som štrnásť obrazov. To je nasadenie na minimálne dvanásť hodín. Keď sa to stalo, volal som im, že neprídem a samozrejme som im povedal aj príčinu. Je jasné, že som im zničil celý plán a mali strašnú škodu. Ale postavili sa k tomu naozaj veľmi tolerantne, chápavo a ľudsky. Je pravda, že hneď, teda desať dní na to, 10. januára, som to musel celé natočiť aj s novým programom. A tak sme denne nakrúcali aj sedemnásť obrazov v nahustenom režime. Bolo to vyčerpávajúce pre všetkých.

Predpokladám, že nešlo len o kvantá textu, ktoré sa museli zvládnuť, o úmorné hodiny na pľaci, ale celkovo tvoj stav po strate Huga musel byť psychicky aj fyzicky veľmi oslabený.

(Ťažký vzdych.) To vieš... Prvé čo urobili, poskytli mi auto. Lebo to prešlo aj českým bulvárom a tak ma v tom čase zastavovali ľudia na ulici, novinári, fotoreportéri. A to je najhoršie, čo môžeš po tom všetkom zažívať. Oni mi mnohí chceli prejaviť sústrasť, ale pritom ti pichnú taký nôž do srdca, že ani netušia, aký je bolestivý. Mesiac ma tvorcovia Ulice chránili zo všetkých síl. Teraz je to už iné. Vrátil som sa do metra. Dám si slnečné okuliare, iPod do uší a tvárim sa, že nikoho nevidím a nepočujem. A ak sa predsa len niekto prihovorí, tak sa to točí okolo mojej televíznej postavy. To sa dá zniesť, lebo vtedy je jedno, či sa im to, čo hrám v Ulici páči, alebo nepáči. Na to som veľmi dobre zvyknutý. Štyridsať rokov zažívam rôzne reakcie. Hrám zväčša negatívne postavy. Ale táto osobná vec bola strašná. Musím povedať, že som všetkým vďačný. Aj za to, že keď som prišiel na filmovanie ešte vtedy v januári, poprosil som produkciu, aby každého požiadali, nech mi nekondolujú. Nikto. Od vrátnice počnúc, po šoféra v taxíku končiac. Ubezpečil som ich, že ocením, ak mi dajú pokoj. Celá naša rodina ho veľmi potrebuje.

Zdá sa však, že ho žiaľ, ešte dlho nebudete mať?

Narážaš na vyšetrovanie príčin havárie? Nie je zatiaľ ukončené, ale schyľuje sa k tomu. Bude. Aj príčina, aj vinník musí byť jasný. Jediné, čo je jasné v celej tej tragédii, je to, že Hugo v tých strašných sekundách netrpel. Smrť si ho zobrala hneď.

Foto: SITA