Príde k nám slávny Andreas Vollenweider

Autor: Marek Hozzán | formát na tlač | upozorniť na článok | Zdieľajte na Facebooku |  vybrali.sme.sk

Slovensko sa začína stávať pravidelnou koncertnou zastávkou výnimočných osobností. V nedeľu 4. októbra vystúpi v Bratislave Andreas Vollenweider, ktorého odborníci zaraďujú do pätice najvýznamnejších súčasných hudobných umelcov.

Harfista, ktorý hral pri príležitosti dalajlámových sedemdesiatych narodenín a ako jediný inštrumentalista vystúpil aj v sérii koncertov Pavarotti And Friends, má doma dve Grammy a my sme sa s ním pred cestou na Slovensko porozprávali.

Andreas, tešíte sa na Slovensko?

Samozrejme, poznám totiž veľa vašich výborných hudobníkov. Pred rokmi som dokonca spolupracoval s vašimi rozhlasovými symfonikmi, s ktorými sme mali rozrobený atraktívny projekt.

Odohráte špeciálny koncert pre pár stoviek divákov. Bude iný ako koncert na alpskom štíte alebo v sopečnom kráteri, ktoré ste takisto absolvovali?

Neporovnávam koncertné miesta, pretože každý koncert je jedinečnou komunikáciou medzi mnou a divákom. Raz sme hrali v Poľsku, v jednom parku. Bolo neskutočne zima. Na pódiu nebolo žiadne kúrenie. (Smiech.) Podmienky boli naozaj veľmi ťažké. A prišlo niekoľko tisíc ľudí, ktorí sa triasli od zimy. Ale vydržali dve hodiny počúvať náš koncert. A bol to super koncert. Pre mňa nehrá absolútne žiadnu rolu, kde hráme, pretože je našou úlohou, aby ľudia zabudli, kde sú. Vždy, keď začneme hrať, vlastne vykročíme na cestu predstavivosti a cieľ dosiahneme vtedy, keď ľudia zabudnú, kde sú. Keď sa potom zobudia, vlastne zistia, kde sú, či už na koncerte v Bratislave alebo niekde inde.

Označujú vás za renesančného trubadúra...

Snažím sa rozprávať príbehy a je na vás, čo si predstavíte. Niektorí majú pri mojej hudbe predstavu stredovekého hradu, iní tvrdia, že sú v rozprávkovej krajine. Nechám na každom, nech si vytvorí svoj svet.

Mnoho umelcov si vlastné nástroje aj upravuje, či dokonca vyrába. Vy ste zručný remeselník. Upravujete si svoju harfu?

Dnes by som určite nehral na harfe, ak by som si nástroj nemodifikoval. A tým, že som samouk, čo znamená, že nemám normálne hudobné vzdelanie, mám aj moju vlastnú techniku hrania. A preto aj vlastne hrám inak, ako ostatní. Preto je moja hudba iná. Aj keď to nebolo náročky.

Je aj ticho hudbou?

To predovšetkým! Hudba je určité napätie a následné vybitie. Preto je pre mňa veľmi dôležité ticho, kde sa vytvorí potrebné napätie, a potom, keď idem na koncert alebo do štúdia, tam nastúpi uvoľnenie.

Bájny Orfeus bol tiež harfista, dostal sa vďaka svojej hre až do ríše mŕtvych. Dojal miestnych bohov a tak vyslobodil odtiaľ manželku Euridiku. Kedy vám harfa pomohla podobným spôsobom?

Pomohla mi už veľakrát. Pre mňa je hudba, a špeciálne harfa, mostom do ríše duchovna, do ríše predstavivosti, schopností. Som totiž veľký obdivovateľ ľudskej schopnosti, ale som veľmi sklamaný, ako málo dokážeme z tohto nášho potenciálu dostať. Hudba bola pre mňa vždy cestou do sveta, v ktorom je ľudský potenciál viditeľný. Aby aj iní videli krásu ľudí, vnútornú výnimočnosť, aby spoznali ten vnútorný potenciál. Ak ho totiž nepoznáme, nemáme ani dôvod ho oslobodiť. Myslím si, že to je vlastne mojou úlohou. Hudbou ľudom pripomínať, že nie sme len vrahovia a zločinci, skorumpovaní. Áno, sme aj zločinci, ale každý z nás má v sebe potenciál sa oslobodiť od toho zlého v nás. A hudba je nádherný nástroj, ako túto informáciu z tejto ríše dostať von.

Je pre vás dôležité živé koncertné hranie?

Celkom určite je to pre mňa to najdôležitejšie. Môžem to porovnať napríklad s knihou a skutočným životom. Kniha môže byť neuveriteľne napínavá, môže v nej byť veľa života, ale je to stále len kniha. Keď hrám hudbu naživo, dostávam priamu spätnú väzbu. Aj preto, že na koncertoch veľa improvizujeme. Energia, keď ani oni, ani my nevieme presne, čo príde, je neskutočná. Pre mňa je to niečo neoceniteľné, priam elementárne dôležité.

Na vašom albume Book Of Roses je medzi nástrojmi spomínaná aj pastierska píšťala zo Slovenska, fujara. Odkiaľ sa k vám dostala?

Zo Slovenska. (Smiech.) Je to úžasný nástroj. Ako rozprávač príbehov hľadám stále nové podnety. Fujara je jednoduchý skvelý nástroj so svojimi vysokými tónmi. Možno ju využijem aj u vás, bude predsa vo svojom domácom prostredí.

Foto: archív

Galéria

Andreas Vollenweider