Ján Krpelan: Nestojím o pudingovú popularitu

Autor: Nikoleta Kováčová | formát na tlač | upozorniť na článok | Zdieľajte na Facebooku |  vybrali.sme.sk

Štartom projektu Slovensko píše román nebol nadšený, no jeho príspevok najviac očaril editorku Evitu Urbaníkovú. A to aj napriek tomu, že Ján Krpelan nie je žena, začínajúci spisovateľ a nestojí o zviditeľnenie sa. Podľa neho sa u nás aj tak nedá živiť písaním kníh. Rozhovor

Na konte máte dva romány, skúste ich charakterizovať.

Mojím debutom bola v roku 2003 Pavučina. O rok nasledoval Stimul. Obidva sú žánrovo definované ako krimi thriler. Odohrávajú sa v americkom prostredí. V tom čase som považoval americké prostredie za omnoho atraktívnejší priestor na takýto typ literatúry ako slovenské. Preto aj vznikol môj pseudonym Aron Maxell. Písať knihy z amerického prostredia s mojím írečitým slovenským menom by bolo na čitateľa príliš ťažké kladivo.

Americké prostredie - žili ste tam, alebo to bola iba ilúzia?

Keď som tie knihy písal, nikdy som v Amerike nebol. Neskôr som sa tam dostal viackrát. Keď knihy vznikali, mal som informácie iba z internetu. Naháňačky, ktoré som popisoval, som si našiel na mapových serveroch. Snažil som sa naštudovať si reálie, aby som bol verný. Prvý hodnotiteľ mojej knihy bol Kornel Földváry, ktorý netušil, že Aron Maxell je Slovák. Jediné, k čomu mal výhrady, bol údajne nie celkom zrejmý preklad. Možno aj to svedčí o tom, že sa mi podarilo virtuálne sa vžiť do prostredia.

Prečo detektívka? Mali ste k tomu vždy blízko?

Otázkou je, či je to detektívka. V období, keď mi napadlo napísať knihu, som sa viezol na klasických grishamovských románoch. Zdalo sa mi to celkom jednoduché. Schéma, systém zápletky, kombinácia dejových a osobnostných línií, ktoré sa nejakým spôsobom zbehnú. Dokonca som si rátal, aké percento priamej reči či aké dlhé exkurzy používajú americkí spisovatelia. Spravil som si štatistiku a podľa toho som sa potom snažil písať. Napísal som to, a dlho to ležalo v zásuvke. Poslal som to napríklad do Ikaru, kde ma poslali do péčka. Je to feministický klub. Ani to neprečítali, len povedali, že kriminálok majú v edičnom pláne dosť. Vo vydavateľstve Motýľ mi povedali, že pokiaľ si zoženiem sponzora, vydajú to. Keby som mal sponzora, nepotrebujem vydavateľstvo. Tak som si povedal, že to nechám v zásuvke a budem mať pamiatku. Zhoda náhod bola taká, že jeden kamarát poznal ďalšieho, ten ďalšieho a ďalšieho a kdesi čosi sa to dostalo do rúk Jurajovi Hegerovi zo Slovartu. Slovo dalo slovo a kniha bola na svete. A dokonca dostala cenu za Debut roka 2003.

Oplatí sa písať na Slovensku?

Nie, nie. Preto som vydal dve knihy a potom sa na to ľudovo povedané vykašľal. Je to strašne veľa námahy za strašne málo peňazí. Pokiaľ má niekto nejaký džob a stíha popritom písať knihy, je to fajn. Určite sú na Slovensku jeden, dvaja ľudia, ktorí by sa uživili písaním kníh. No drvivá väčšina ľudí, ktorí u nás píšu úspešné knihy, pracujú. Kopec ľudí je novinárov, prednáša na univerzitách, Dominik Dán je bývalý vyšetrovateľ, Laco Hanniker prokurátor. Slovenský trh je nie príliš naklonený čítaniu kníh na rozdiel od povedzme českého, poľského a nehovorím už o americkom či nemeckom trhu. Navyše je príliš malý. Keď niečo napíšete po anglicky, nemusíme sa baviť o potenciáli.

Neuvažovali ste nad prekladom do angličtiny?

Profesionálny prekladateľ preložil prvé dve kapitoly a tie boli ponúkané na knižnom veľtrhu vo Frankfurte, ale neuspelo to. Ľudia, ktorí sa v tejto branži pohybujú, mi povedali, že preniknúť na zahraničné trhy je veľký problém. Existujú tam lokálne záujmy, lokálny marketing jednotlivých autorov. Nikto si nechce púšťať na lukratívny piesoček ďalších hráčov, ktorí by mohli byť nebodaj úspešní.

Aron Maxell je reálna postava?

V jeden pekný deň mi Peter Lipovský, šéf marketingu Slovartu povedal: Čo keby si sa volal Aron Maxell? V zásade mi bolo jedno, aký budem mať pseudonym. Znie to neslovensky. Keď som pátral, prečo Aron Maxell, tak Aron kvôli tomu, že jeden slovenský spisovateľ si raz robil prieskum a každý slávny umelec má v mene písmeno R. „A" je prvé písmeno abecedy a keď si dáte dohromady A a R, tak vám celkom logicky vyjde Aron. Alebo Arnold. A Maxell kvôli tomu, že Peter Lipovský mal vtedy na stole pohodenú disketu maxell.

Na Slovensku je boom ženských autoriek. Podľa mňa sú muži výrazne v menšine.

Podľa mňa sa mužský čitateľ na Slovensku výrazne posunul do odbornej sféry. Určite sa veľmi dobre predávajú odborné knihy či knihy zamerané na históriu. Keď si zoberieme beletriu, bežný typ románu, mužský čitateľ už možno nemá čas čítať to. Je napumpovaný rôznorodým výberom rôznorodých programov v televízii. Žena je napríklad na materskej, doma, má viac času a ženské romány sú niečo, čo ich možno nejakým spôsobom spája. Akoby patrili do komunity, ktorá je in, kúlová. Keď voda, tak balená, mierne perlivá alebo neperlivá. Keď šampón, tak tento. Aj kamoška ho skúsila. Stojí 300 korún. Neva, máme na to. Je to taký pocit spolupatričnosti - my, ženy držíme spolu. Aj keď môžu jedna o druhej hovoriť všeličo, vždy to prekryje ženský faktor. Podľa mňa sú schopné viac držať pohromade než muži. Aj preto sa možno ženským románom darí.

Nezaslúžia si aj ženské čitateľky kvalitnú literatúru?

To je otázka každej ženy, čo číta. Nechcem ani hodnotiť, ani radiť, ani kritizovať, ani chváliť. Sú ženy, ktoré čítajú rôzne typy literatúry. Na druhej strane netreba odsudzovať Keleovú-Vasilkovú. Pokiaľ niekto dokáže zaujať taký objem ľudí, je to úspech. Koľko oscarových filmov sú vyslovené shity a koľko z nich sú dobré filmy? Tiež je to merané nejakou divnou akadémiou. Napr. Titanic je jasný príklad.

Čítate konkurenciu?

Nečítam. Jeden môj kolega, starší a skúsený novinár, svojho času povedal: Načo by som čítal. Stačí, že píšem. A ja sa tohto držím.

Poďme k projektu Slovensko píše román. Ako ste naň zareagovali?

Slovensko má Superstar a neviem koho všetkého. Súťažíme už naozaj v čomkoľvek, vrátane toho, kto je hlúpejší. Evu Urbaníkovú som poznal len z televíznej obrazovky, keď glosovala v markízackej Sedmičke. Nejako ma neočarila svojimi vstupmi. Hovorím si, to je zase nejaká rýchlokvasná celebritná záležitosť, ku ktorej sa možno pridá aj Marianna Ďurianová či Kvetka Horváthová. Proste ženy, ktoré upadajú do zabudnutia alebo im to hrozí, sa takto budú pripomínať a budú spolu robiť ženský román á la Keleová-Vasilková či Evita Urbaníková. Ona napísala kapitolu, ktorá bola podľa mňa úplne zlá. Na to, že to bol úvod a mal motivovať. Napísala to ako: Tak baby, ideme robiť román! Už to, že začala v prvej osobe ženského rodu je dosť nešťastné rozhodnutie. Ona si to možno uvedomila, ale hold späť sa to už zobrať nedalo. Rozmýšľal som, či mi to stojí za to. Je to robota, keď má človek niečo napísať a nič za to nedostane. Nestojím o nejakú pudingovú popularitu. Váhal som, či len s ironickým úsmevom sledovať dianie „z povzdálí". Potom mi napadlo, že Evita rozdala karty, tak skúsme ukázať, že to nemusí byť také, aké plánovala. Skúsme výrazným spôsobom tie karty zamiešať a dať možnosť aj iným nadväzovať buď na prvú kapitolu, ktorá je Evita Urbaníková alebo na druhú, ktorá je možno skôr chlapský pohľad na vec.

Máte v hlave víziu, ako by to celé mohlo pokračovať?

Jasné.

Budete písať aj tretiu kapitolu?

Nebudem.

Sledovali ste internetové diskusie k projektu? Podľa mňa sa v nich prejavila typická slovenská vlastnosť - je tu niečo nové, treba to odsúdiť.

Slováci sú všeobecne mudrlanti a frfloši. Na čo sa dá nadávať, na to sa nadáva. A nadáva sa aj to, na čo sa možno nedá nadávať. Je to národný šport. V modernej dobe sa to pretransformovalo do internetových diskusií. Myslím si, že to nie je len slovenský fenomén, ale u nás je to výrazné. Odsudzujú, kritizujú, neraz bez toho, aby vedeli, čo. Pochvaly si človek neužije, na to som si zvykol. Žiaden súdny človek by nemal očakávať, že ho bude niekto do neba vynášať. Nedajbože v internetovej diskusii.

Na druhú kapitolu ašpirovalo 175 príspevkov. Prekvapil vás tento počet?

Myslím si, že toto vypovedá o tom, že Slovensko je síce ufrflaný národ, ale nie až taký sprostý. Toto muselo prekvapiť každého. Keď si zoberiete, že 175 ľudí bolo schopných zamyslieť sa, dať na papier štyri, päť strán textu, čo nie je jednoduché. Je to úctyhodný počet a kvôli tomuto si ten projekt určite zaslúži zdarný koniec. Práve kontroverzia medzi kapitolami - možno tretia kapitola bude opäť kontroverzná, počkáme si do utorka - môže ten záujem gradovať. Keby to išlo v jednej uhladenej línii, pravdepodobne by sa to ľuďom prejedlo. Očakávať, že 20 týždňov budú ľudia nepretržite diskutovať, sledovať a držať v pamäti projekt Slovensko píše román, je veľmi optimistická myšlienka. Dá sa to živiť len tak, že to bude dynamické.

Pracujete momentálne na nejakej knihe?

Nepracujem na žiadnej knihe.

Takže iba pracujete.

Áno, lebo keby som pracoval na knihe, moja rodina by umrela od hladu, lebo by som asi nedokázal pracovať na tom, čo ma živí.

Neprežívate v sebe boj - chceli by ste písať, no realita vás núti uživiť seba a rodinu?

Ono to nie je boj. Mám tri nápady, ktoré by som chcel uviesť na svetlo sveta. Nápady sú skvelé, keď človek sedí, dá si jedno pivo a premýšľa. Už to má všetko v hlave, príde domov, zapne počítač, začne písať a po druhej vete zistí, že je to strašný grc. Niekedy je imaginácia ťažko transformovateľná do písomného vyjadrenia. Možno to chce čas, možno nejakú zvláštnu situáciu. Bohvie. Zatiaľ to vidím tak, že ma to vždy zaženie do rutinných koľají. Napíšem druhú, tretiu vetu, no potom to celé vymažem, zapnem telku a pozriem si Kriminálku Miami. 

Galéria

Ján Krpelan